Po štúdiu doktoratúry, ktorá bola pretkaná materskou dovolenkou, bolo moje sebavedomie hádam nižšie ako nula. Neverila som si. Vedela som, že sa musím zamestnať, hoci už vtedy som v hĺbke duše cítila, že chcem robiť niečo úplne iné.

Chcela som rásť. Chcela som sa učiť, posúvať a druhým ukázať, že človek môže rásť a začať nanovo v akomkoľvek veku – nech má 40, 50 alebo 60 rokov.

No moja skutočná túžba bola vtedy zahltená jedným veľkým slovíčkom: MUSÍM.

Musela som si nájsť prácu. Tak som bola vedená. To bol môj mentálny vzorec. Na niečo také, ako je vlastný kreatívny projekt, som vtedy ešte nebola pripravená.

15 pracovných pohovorov, neúspech a strach

A tak som pod tlakom toho „musím“ hľadala. Rozposlala som životopisy všade. A čakala… čakala… čakala.

Potom pípol e-mail. Wáááw! … A nakoniec nič. Bol to len chladný oznam: „Ďakujeme za váš záujem, ale…“ Ok, skúsila som to znova. A opäť som čakala. Konečne prišiel prvý pohovor. No nevyšiel. Za ním išiel po čase ďalší a ešte nejaký. Celkovo som absolvovala 15 pohovorov, kým som si našla prvé zamestnanie.

No spokojná som nebola. Prvú prácu po čase vystriedala iná – v korporáte. Tam som sa na chvíľu upokojila. Zamestnanie bolo dobré, plat tiež. Všetko sa točilo v ére takej tej „priemernej spokojnosti“.

Vo svojom vnútri som však už dávno počula iné volanie. Z jemného ťukania sa stalo klopkanie, ktoré postupne silnelo. Bolo hlasnejšie a hlasnejšie.

Zaseknutá na mieste: Desaťročie v zajatí sebasabotáže

Dlho som v sebe nosila zvláštnu zmes neistoty, nepokoja, ale zároveň aj obrovského nadšenia z niečoho, čo som ešte nevedela presne opísať slovami. A keď som konečne rozoznala, čo v skutočnosti v živote chcem – hoci len ako nejasný obraz – dostala som strach.

Bála som sa urobiť prvý krok. A keď som ho už aj urobila, taký milimetríkový, bol to ohromný pokrok. No hneď potom som sa opäť stiahla späť do ulity.

Takto som to robila takmer desaťročie.

Vieš si to predstaviť? Celých desať rokov som prešľapovala na jednom mieste. Odkladala som veci na neskôr. Sebasabotovala som sa. Hovorila si, že ešte nie som pripravená. Plánovala som a znova preplánovávala. Premýšľala som, analyzovala, no vôbec som sa nehýbala. Hovorila som si: „Začnem, až keď…“

Mám strach, ale viem, ako nájsť jasnosť a smer v živote

No teraz nastal čas povedať DOSŤ. Chcem ísť vpred.

A vieš čo? Bojím sa.

Ako povedal Aristoteles: „Odvaha nie je opakom strachu. Stojí presne uprostred medzi strachom a ľahkovážnosťou.“ Mám strach. Ale mám aj odvahu.

Viem totiž, ako svoj prekonať strach a dostať obavy pod kontrolu. Naučila som sa, ako nájsť jasnosť v živote aj vtedy, keď pred tebou neexistujú žiadne zabehnuté vzorce, osvojené šablóny ani univerzálne návody. To najdôležitejšie bolo prísť na to, ako nájsť samu seba a začať dôverovať vlastnej autenticite.

Prišla som na to. Za tých 10 rokov v úzadí som toho vyskúšala naozaj veľa. A paradoxne, práve v tom prešľapovaní a premýšľaní som sa posunula najviac, pretože som neprestala hľadať. Skúšala som ísť cestou viery, kreativity a postupného plánovania stratégie. Tam, za oponou, som nabrala silu a teraz kráčam vpred. Viem, čo reálne funguje a čo nie.

Máš v sebe aspoň zrnko odvahy?

Ak dnes zažívaš niečo podobné ako ja – ak máš pocit, že nevieš kudy-kam, hľadáš svoj skutočný smer v živote, alebo sa jednoducho len bojíš a stoja pred tebou tvoje vlastné vnútorné bariéry – nemusíš v tom byť sama.

Napíš mi. Alebo si dohodni rovno krátke stretnutie. Nie preto, že musíš. Nie preto, že by si to nedokázala sama. Dokážeš. Ale so správnou podporou môžeš zistiť, ako prekonať paralyzujúci strach zo zmeny oveľa rýchlejšie a s väčším pokojom než je desaťročie.

Máš v sebe odvahu? Aspoň jedno malé zrnko?

Poďme sa nezáväzne porozprávať. Termín si môžeš vybrať priamo v mojom kalendári. Teším sa na teba. 👉 Vybrať si termín a urobiť prvý krok

S láskou,

Iveta